selah

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Ako to vidím ja, 5. Otcova výchova

Pokladám za dôležité vyjadriť sa k téme, ktorá sa rozvinula k môjmu predchádzajúcemu článku. Vlastne k dvom témam. Tiež by som rád zdôraznil, že v tom článku som sa nesnažil tieto témy, ktoré chcem rozobrať teraz, úplne vysvetliť, pretože článok nebol o nich, nosná myšlienka článku bola o tom, čo je a čo nie je kríž, ktorý nás Pán pozýva niesť. A ešte čo to málo chcem k tomu napísať...

K celému tomu článku sa napokon nesúhlasne vyjadril jeden anonymný komentátor (na pôvodnom blogu - vysvetlenie pre čitateľov blog.sk), že niesť svoj kríž pre neho znamená jednoznačne nasledovať Ježiša Krista.
Poviem to takto: krásne vyjadrenie – nasledovať Ježiša Krista. Ale ak túto vetu nerozvedieme na drobné, ak ju nezasadíme do kontextu praktického života, ostane len prázdnou náboženskou frázou, nech už ako kvetnatou a zbožne sa tváriacou.
Ja by som sa spýtal: znamená milovať blížneho svojho ako seba samého, milovať a prijímať hriešnikov, prejavovať im milosť, prejavovať súcit trpiacim, brať iných za hodnejších od seba, usilovať sa o zmierenie a iné veci, ktoré v článku spomínam, znamenajú nasledovať Krista alebo nie?
Ak áno, nerozumiem tomu, prečo ten anonym s myšlienkou článku nesúhlasí, ale má na to právo.

Nuž a teraz by som rád rozvinul tému, ktorú ten istý anonym zachytil v tom článku a zabrdol do nej. Vlastne témy dve.

Napísal som:

Boh vo svojej nekonečnej múdrosti dovoľuje chorobám a chudobe trápiť životy Jeho detí, aby svoje vlastné deti prepálil ohňom. Nie, to nie je obeť a kríž, to je výchova.
To je prepálenie viery, ktorá sa naučí nespoliehať na Pána len v časoch hojných a pohodlných, premena srdca, ktoré sa naučí vidieť slávu Božiu nie v tom, čo dáva, ale v tom aký a kto naozaj On je.
Boh si k tomu dokonca použije aj hriech. Odtiahne svoju moc od kresťana, aby dovolil satanovi povláčiť kresťana po hlbinách špiny ako smradľavú handru. Satan sa vytešuje, ako môže človeku poubližovať, ale opäť mu je zakryté, že to poslúži len ako tréning – pocvičenie v pobožnosti – pre kresťana, ktorý vo svojich najúbohejších chvíľach o to úzkostlivejšie a úprimnejšie začne volať k Bohu.
A Boh zase prejaví svoju predivnosť, ked častokrát nevytrhne svoje dieťa zo súženia, ale zjaví mu, že je napriek všetkých trápeniam stále s Ním.
Poznáte to? Ten pokoj, ktorý nedokážete pochopiť, vo chvíľach, keď by ste to už najradšej všetko vzdali? Boh je verný...

Pokoruje kreťana jeho vlastným hriechom, aby zmenil jeho srdce a rozbil všetku jeho chuť namýšľať si, že je v ňom čo i len kúsok dobra a spravodlivosti, ak len nie to Božie v ňom. A človek už netúži po ničom inom, než len po milosti. A už nielen voči sebe...
Ó, aká úžasná je predivnosť Božia!

Téma prvá – Boh odtiahne svoju moc od kresťana

V prvom rade odtiahnutie moci si netreba zamienať s odvrhnutím, porušením Božej vernosti, odvrátením priazne a lásky. To je to najdôležitejšie, čo si treba uvedomiť.

Paradoxne to, že Boh dopustí vstup niečoho zlého do života kresťana, že dovolí svojmu dieťaťu padnúť do hriechu, môže byť niekedy milosť. V Písme je na to dosť príkladov, Adamom počnúc, tiahnuc sa históriou celej Starej i Novej zmluvy, až dodnes. Vezmem však len tri príklady, na ktorých sa budem snažiť ukázať dôvody takéhoto predivného Božieho správania – Jób, Peter a márnotratný syn.

Peter

Lk 22.31-34 [Tu povedal Pán]: Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov. On však odpovedal: Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť. (Ježiš) mu riekol: Hovorím ti, Peter: dnes kohút nezaspieva, kým tri razy nezaprieš, že ma poznáš.

Ježiš jasne povedal Petrovi, že satan si NÁS vyžiadal, aby nás PREOSIAL. A celým kontextom toho, ako o tom hovorí, napríklad slovami „až sa časom obrátiš“ dosvedčuje, že nad Petrom bola naozaj uvoľnená satanova moc, aby mu zasiahol do života. Až sa časom obrátiš, utvrdzuj svojich bratov znamená – keď sa opäť navrátiš, povzbudzuj bratov, keď sa opäť postavíš vo viere, keď to skončí – tá epizóda so satanovým zametaním, ktorá ťa čaká.
Peter nebol v stave uveriť tomu, že on by mohol padnúť, oponoval Pánovi. Preto mu Ježiš povedal aj konkrétne ako padne, do akého hriechu. Peter zaprel svoju lásku k Pánovi, ukázal sa ako klamár (pôjdem s tebou aj na smrť... hahaha), dokonca pri pozornom čítaní Mt 26.74 si môžeme všimnúť, že sa svoje slová o tom, že nepozná Ježiša, snažiť umocniť zaklínaním – padol ešte aj do mágie, alebo preklínania; Písmo bližšie nešpecifikuje toto zaklínanie, jedno je však jasné – znamená to obracanie sa na duchovné mocnosti o potvrdenie jeho slov. To je hustá káva.

Takže aké boli hriechy, do ktorých Peter stihol za tak krátky čas padnúť? Čarodejníctvo, klamanie, nevernosť, a zbabelosť.

Zbabelosť. To bol koreň problému. Možno si poviete, že Peter nemohol byť zbabelý, veď vo svojej prudkej odvahe sa rozbehol a odťal veľkňazovmu sluhovi ucho, keď prišla celá ozbrojená stráž po Ježiša v getsemanskej záhrade... a máte sčasti pravdu. Peter bol odvážny, kým mal Ježiša po svojom boku. Bol odvážny, kým situácia nevyzerala ako úplne prehratá a stratená. Keď už však bolo jasné, že Ježiš je v moci farizejov a zákonníkov, keď ostal sám ako prst, keď mu ostal iba holý život, ktorý navyše začal vyzerať ohrozený, až vtedy sa vyplavilo z Petrovho srdca to, čo bolo skryté tak hlboko, že si to ani on sám nedokázal pripustiť a uvedomiť. V hĺbke srdca bol zbabelec.
Toto bol koreň, dôvod, kvôli ktorému Peter padol a na ktorý nabalil ďalšie hriechy.

A presne to bol dôvod toho predivného Božieho konania, prečo dovolil, aby Peter po hlave vletel do hriechu. To odtiahnutie Božej moci je skoro až hmotne symbolizované stratou Ježišovej prítomnosti po Petrovom boku. Boh vydal Petra satanovi preto, lebo Peter nemal šancu iným spôsobom priznať a spoznať to, čo bolo naozaj v hĺbke jeho srdca zlé a slabé. Peter schovával svoju zbabelosť sám pred sebou, nepripúšťal si ju.

A poviem vám tajomstvo. Presne v tom útoku na veľkňazovho sluhu, ktorému odťal ucho, sa zjavuje nie Petrova odvaha, ale práve jeho zbabelosť. Zbabelý človek je prudký, neovláda sa. Nedokáže zniesť útok na seba, nedokáže stáť v ohrození, potrebuje okamžite všetko vyriešiť, nech už akokoľvek zbrklo.

Je to podobné komplexom ľudí, ktorí trpia komplexami zo svojej malej výšky (alebo z niečoho iného), tak si kupujú veľké autá. Človek dokáže sám seba tak brutálne oklamať, že tomu aj naozaj uverí.
Tak aj Peter nemal šancu uveriť o sebe, že je zbabelý, keď mu to Ježiš povedal. „Ty že pôjdeš za mnou až na smrť? Spamätaj sa, moj zlatý!“

V tejto Petrovej epizóde môžeme vidieť, že Božia milosť môže byť naozaj to, keď odtiahne svoju ruku od Božieho dieťaťa a vydá ho moci zlého, aby svoje dieťa pokoril, aby mu zjavil, čo v srdci naozaj má, nech sa už konečne prestane klamať.
Dôvodom je v tomto prípade to, že človek verí lžiam o sebe a potrebuje spoznať pravdu a jednoducho inak to nedokáže prijať. Netvrdím, že Pánovi to robí radosť, keď musí týmto spôsobom priviesť k rozumu a pravde svoje dieťa. Ale čo sa dá robiť, keď to potrebuje.

V predošlom článku som jasne spomínal, že to ale nie je kríž, nie je to obeť; je to výchova Otcova.

V našom každodennom živote existuje veľmi obdobný príklad v telesnom svete, a tým je rodičovská výchova v rodine. Som otcom troch detí a v minulosti boli situácie, keď si to ktoré dieťa nedalo inak povedať a jediné, čo zafungovalo, bola jedna otcovská na zadok. Mňa to bolelo v srdci už od momentu, keď som vedel, že to urobím, nemal som z toho radosť. A bolelo ma to ešte dlho potom ako to prestalo bolieť to dieťa na zadku. Niekedy som dokonca bojoval s ľútosťou a mal chuť ísť ospravedlniť sa, tak ma to zožieralo.
(Nemám problém ospravedlniť sa alebo požiadať svoje vlastné deti o odpustenie, keď viem, že hriech je na mojej strane). Niekedy je však potrebná tvrdšia lekcia, aby sa človek spamätal.

Boh sa z toho ale nevytešuje.

Jób

Jóbov prípad je dosť podobný. Písmo dokonca podrobne rozpráva o tom, ako Boh nad Jóbom satanovi určitú autoritu dal, a veľmi dobre vedel, že mu satan ublíži. Dokonca to bol Boh, kto satana na Jóba upozornil – všimol si si môjho služobníka? Dovolím si tvrdiť, že Pán mal plán...
...a satan vôbec netušil, že poslúži ako nástroj na naplnenie tohto plánu.

O čo išlo? Boh dovolil satanovi, aby Jóbovi zahubil všetky deti, rozprášil celý majetok a nakoniec mu vzal zdravie.
Keď čítate knihu Jóba od začiatku a veľmi pozorne, môžete sa snažiť ako chcete, nikde nenarazíte na žiadnu zmienku o tom, že by Jób mal v živote nejaký hriech, naopak. Biblia predstavuje Jóba ako spravodlivého a bohabojného človeka, ktorý vždy keď mohol, pomohol aj iným.

Prečo teda Boh dovolil niečo také tvrdé v Jóbovom živote? Pretože ho chcel požehnať niečím oveľa väčším, než by kto očakával. Oveľa väčším než zdravie, väčším než majetok a väčším než rodina. Zjavením Jeho samého.
Boh sa túžil dať spoznať Jóbovi tak, ako si Jób ani nedokázal predstaviť.

Ale Jób žil istým spôsobom zabetónovaný život. Očakával, že po smrti uzrie svojho Stvoriteľa, nemal však predstavu, že kúsok z Jeho veleby môže uzrieť už počas života. Ubezpečený vo svojej spravodlivosti, ktorej si bol dobre vedomý, uviazol v doktrínach, ktoré mal.
A práve to bola jeho prekážka, práve v tom bol jeho problém, práve to bol jeho hriech. Bol si tak vedomý svojej spravodlivosti, že došiel až do bodu, keď seba pokladal za spravodlivejšieho ako Boha.

Isteže nie na začiatku svojho utrpenia. Zo začiatku všetko niesol ako zbožný hrdina. Postupne však všetka jeho ľudská sila a odhodlanie vyprchávalo. Boh ho POTREBOVAL doviesť až na koniec jeho síl. A Jób bol veľmi silný muž, potreboval mocné lámanie.

Zopakujem, čo som povedal na začiatku – Boh neodníma svoju lásku, priazeň a vernosť. Iba ochranu – aj to čiastočne. Oba prípady majú jednu vec spoločnú. Ani Peter, ani Jób, nevedeli dosť presne, čo je v ich srdci. Ale Boh áno a chcel to priviesť na svetlo.

Boh má absolútnu kontrolu nad tým, čo spraví satan a nedovolí mu urobiť nič mimo svojho plánu. Bol to satan, kto naviedol ľudí, aby ukrižovali Ježiša, a tak sa naplnil Boží plán vykúpenia ľudí v nevinnej krvi Ježiša Krista.

Pavol vo svojom liste 1Tes 2.18 píše Tesaloničanom, že satan jemu a jeho spolupracovníkom prekazil cestu do Tesaloník, keď k nim chcel prísť (dokonca viackrát), aby ich povzbudil a požehnal ich zase Božím slovom. Ani v tomto prípade však satan netriumfoval.
Prečo? Pretože Pavol napísal do Tesaloník list, a potom aj druhý, a tak z toho, z čoho by mali požehnanie iba Tesaloničania, keby k nim prišiel Pavol osobne, môžu mať takto požehnanie všetky nasledovné generácie, ktoré tie listy majú k dispozícii. Aká predivná múdrosť Božia!

V oboch prípadoch, aj u Petra, aj u Jóba, bol motívom Božieho konania hriech človeka. S tým by korešpondovalo učenie mnohých charizmatických kresťanov, ktorí tvrdia, že choroby sú trestom za hriech. Lenže...

Lenže ani Peter, ani Jób, si svojho hriechu vedomí neboli! A to je to najpodstatnejšie, čo na tom vidím. Boh dovoľuje hriechu alebo nemociam vstúpiť do nášho života, aby nám zjavil pravdu o nás samých, pravdu o Ňom samom, premenil nás a zabil v nás akékoľvek nárokovanie si na Jeho milosť a prijímali ju absolútne ako nezaslúžený dar.
Neverím tomu, že aj dnes Boh nekoná podobne.

To, čo ma ale trápi a hnevá, je to, že mnohí kresťania sú schopní ľudí v podobných situáciách ako sa nachádzal Peter či Jób, súdiť a odsudzovať a prikazovať im robiť pokánie. Bezcitnosť a samospravodlivosť, nijak inak to neviem nazvať.

Správajú sa presne tak isto, ale úplne na chlp rovnako a majú plné ústa rovnako vyznievajúcich slov, ako traja Jóbovi priatelia, ktorí hovorili nádherné a kvetnaté náboženské frázy o tom, že Boh je Svätý a spravodlivý a nikoho nespravodlivého by nikdy netrestal niečím takým ako prechádza Jób, Jób by sa mal lepšie skúmať, mal by priznať svoj hriech, aby sa mohol kajať.
Ale Jób si nebol vedomý žiadneho hriechu, on sa naozaj zo všetkých síl usiloval žiť čisto a svedomie ho neusvedčovalo. Vo svojej úprimnosti nerozumel tomu, prečo s ním Boh tak nakladá a jeho výčitky k Bohu mali presne tento základ – ÚPRIMNOSŤ.
Zo zúfalého srdca kričal k Bohu: Prečo ma prenasleduješ? Prečo ma trápiš? Veď som nič zlé neurobil! Správaš sa nespravodlivo!

A v múdrosti, ktorú Jób vždy mal, zavracal troch priateľov: V prospech Boha chcete hovoriť prevrátenosť?
Nebol ochotný priznať vinu, ktorú nemal.
A Bohu bolo jeho srdce milšie ako všetky zbožné frázy tých troch. Boh miluje úprimnosť, a to aj vtedy, keď sme v stave vyčítať Mu veci. Len potrebujeme mať aj tú druhú vlastnosť, ktorú mal Jób – volal k Bohu, aby sa mu ozval, aby si ten spor vyjasnili medzi sebou osobne. Aby Boh prehovoril.

A Boh prehovoril.

Viete v čom bol Jóbov hriech?
Jób si v hĺbke srdca myslel, že Boh s ním musí dobre nakladať a požehnávať ho, pretože žije spravodlivo, verí v Neho, donáša mu obete, pomáha slabým a núdznym, atď.
Jóbova pasca bola jeho vlastná spravodlivosť.

Viete čo vlastne Boh Jóbovi povedal?
„Ja som všetko stvoril, všetko urdžiavam, všetkému dávam život, všetko mám vo svojich rukách, všetko je moje! Všetko patrí mne!
Čo ty dokážeš, keď ja nedovolím? Veď ani len to či ono zviera neustriehneš, ani toho či onoho dravca neovládneš! Čoho si ty schopný, ak ti ja nedám silu a moc?
Aj teba mám v rukách! Aj tvoja spravodlivosť je pri tebe len preto, že je nad tebou moja milosť!!!“

A Jób zamĺkol a pokoril sa.

Ľudia, ktorí prechádzajú utrpením alebo hlbinami hriechu, potrebujú súcit, lásku a milosť, nie poučovanie, zdvihnutý prst a mravokáranie.

Neraz, keď sme s manželkou kárali niektoré z detí, prišlo druhé a pridalo sa k nám, vychovávať svojho súrodenca. Azda si myslel, že sa nám tým zapáči, alebo že sám seba dokáže pred sebou ako poslušnejším a lepším... a viete čo? V tom okamihu sa moja pozornosť obracia na neho s otázkou: A ty čo ho tu vychovávaš? Ty si mu čo, tretí rodič?

Niektorí kresťania by sa mali spamätať a prestať vychovávať svojich súrodencov, keď tí znášajú výchovu Otcovu. Aby sa v blízkej dobe neobrátila pozornosť Otca k nim...

... podobne ako sa to stalo staršiemu bratovi márnotratného syna.

 

A príklad márnotratného syna si nechám do ďalšieho článku, aby tento nebol až taký dlhý na čítanie...
... a tam aj urobím nejaký záver z toho, čo vlastne týmto všetkých chcem povedať.


Ako to vidím ja | stály odkaz

Komentáre

  1. Jseš moc dlouhej, Robentine.
    Rozdával jsem si to s Jehovistáma na sme blogu, s ajatoláhama a muslimáma kade táde, ale Ty jsi výjimka.
    Budu stručný. Kecáš.
    Bůh je v nás, nebo skrátka není. Vymysleli jsme si ho, kvůlivá víře v něco nad námi. Utíkáme se k této bytosti, když jsme v průseru.
    Když se Ti zaškrtí padákový šňůry, vytáhneš kudlu a řekneš si, Bože, dneska přece né!Takovej hezkej, slunečnej den. A vono jo. Přeřízneš dvě tři a de to.
    Tak deš a zapálíš svíčku ve svatostánku. Já tam jinak nesmím,mně znaj faráři,voni nechtěj dobrovolně na ARO.
    publikované: 10.09.2010 08:52 | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  2. Preco tu
    Mitko, snad si nemyslis ze Selah som ja?
    publikované: 10.09.2010 09:47 | autor: robentin (e-mail, web, autorizovaný)
  3. Už asi né, Robentine!
    Su nejakej dezorientovanej. Ale Bůh je v nás, nikde jinde!
    publikované: 10.09.2010 10:28 | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014